Na silnú inscenačnú tradíciu Lorcovej hry Dom Bernardy Alby v nitrianskom Divadle Andreja Bagara nadväzuje režisér Marián Amsler novým spracovaním, ktoré prináša aktualizujúcu a priamočiaru interpretáciu hry. K tej smeruje už textová verzia Anny Saavedra nazvaná jednoducho Dom, v ktorej sa nadstavbou dramatického deja stáva životný príbeh samotného F. G. Lorcu. Nesloboda domu, v ktorom žije rodina Bernardy Alby, sa v inscenácii ukazuje ako jasná paralela neslobody pravicovo radikalizovaného Španielska v období občianskej vojny, ktorá sa liberálnemu intelektuálovi a navyše gejovi Lorcovi stala osudnou. 

Túžba po láske, ktorou zúfalo trpí štvorica dcér oddelená prísnou matkou a spoločenskými pravidlami od vonkajšieho sveta, sa zároveň zrkadlí v Lorcovej túžbe prekonať konvencie, ktoré mu bránia byť tým, kým chce. Amsler touto dramaturgickou voľbou a akcentom na spomínané motívy zreteľne prehovára k súčasnosti, v ktorej opäť zaznamenávame snahu o obmedzovanie práv menšín a nálady pripomínajúce frankovskú fašizáciu spoločnosti krátko pred druhou svetovou vojnou. Zároveň pritom hovorí aj o obmedzeniach, ktoré si sami vytvárame v hlavách a ktoré chceme, podobne ako Bernarda Alba, preniesť aj na iných ľudí vo falošnom presvedčení, že to, v čo veríme my, je správne aj pre nich. 

Režijný výklad umocňuje aj výtvarné riešenie inscenácie, ktoré pôsobivo vytvára kontrast medzi tmavými, bezútešnými múrmi domu, a pomarančovníkom symbolizujúcim život a šťavnaté lákadlá tohto sveta. Inscenácia ťaží z herecky silnej a vyváženej ženskej časti nitrianskeho ansámblu, ale vyzdvihnúť treba aj výkon Petra Oszlíka v postave Lorcu, ktorý citlivo rozohráva extravagantné i clivo melancholické nuansy postavy. Jasné interpretačné gesto režiséra, pôsobivá vizuálnosť a koncentrované herecké napätie sú dobré dôvody, prečo si inscenáciu Dom pozrieť.