Inscenácia v réžii Matúša Bachynca sa rodila zdĺhavo a zložito pre zmeny v obsadení aj vlny pandemických obmedzení. Napokon však aj predĺžený skúšobný čas pomohol inscenácii vyzrieť do nasýteného činoherného diela, v ktorom sa dva rôzne príbehy prepletú cez osudy ich aktérov. Hrdinkami oboch realistických hier, jednoaktovky Hriech od J. G. Tajovského aj drámy Gabriely Preissovej Její pastorkyňa, sú matky. Ich materstvo však neprináša očakávané šťastie, pretože tehotenstvo je neželané – u Tajovského je výsledkom nevery, u Preissovej je zas následkom predmanželskej vášne.

V čase vzniku hier išlo o spoločensky porovnateľne tabuizované, hoci bežné životné situácie, ktorých obeťou bola spravidla žena, stigmatizovaná a ponižovaná. Bachynec hry nijako zvlášť neaktualizuje, kostýmy i konanie postáv sú dobové, predsa však má inscenácia i súčasnú rezonanciu – aj v 21. storočí konzervatívne krídlo spoločnosti stále vyvíja úsilie ovládať ženskú sexualitu a reprodukciu.

Devízou inscenácie sú viaceré výrazné herecké výkony, excelujú predovšetkým najmladšia členka divadla Anežka Petrová ako Jenůfa a hosťujúca Dana Košická ako kostolníčka. Žánrový kontrast umožňuje divákom stretnúť sa s rozdielnymi autorskými prístupmi k podobnému problému, zažiť smiech cez slzy i precítiť tragiku osudu pastorkyne, pravdepodobne spracovaného autorkou podľa skutočného príbehu. Dve rôzne rozprávania zjednocuje významotvorná zošikmená scéna, na ktorej postavy neustále balansujú a šmýkajú sa, a tiež záver, v ktorom sa oba príbehy stretnú. Ten je svojím spôsobom šťastný, no je to šťastie krehké, poznačené mnohými ranami na tele i duši.